Farební

Autor: Lukáš ogi Ogurčák | 16.10.2015 o 19:36 | Karma článku: 5,12 | Prečítané:  800x

Mnohokrát vo filmoch, seriáloch, ale aj v bežných filmoch je vidieť a počuť, ako nejaký beloch nazve černocha farebným, a nemyslí to veľmi pozitívne. No zamysleli sme sa niekedy kto je naozaj farebným?

Nechcem tu riešiť teraz rasizmus ani iné nadávky. Chcem len opísať a ukázať na niečo, čo som si všimol len vďaka pozorným detským očiam, ktorým nikdy nič neújde.

 Ako každý víkend tu v Kala-Kala tak aj tento ideme do vedľajšej dedinky na oratórium. Hneď plno detí okolo nás, ktorým ku radosti veľa nechýba. Mňa poznajú už veľmi dobre, veď sa medzi nimi nemôžem skryť, ale naopak „svietim“ medzi nimi. Niektoré z nich už poznajú aj moje meno a zďaleka ma zdravia, pribehnú ku mne a bijú sa o to, kto so mnou pôjde za ruku, k miestu kde sa budeme hrať. Potom ma začínajú prosiť (Lukaš eu quero lijira, eu tambem, eu tambem...) „Lukaš chcem kolotoč, ja tiež, aj ja ...“ Ližira je niečo čo my poznáme pod názvom kolotoč, chytíte dieťa za ruky a roztočíte ho, oni to milujú. No má to háčik, keď zatočíte jedno dieťa, tak hneď nabehne armáda ďalších, ktorý to chcú tiež. Predbiehajú sa, hádajú sa o to kto bude prvý ... Pár detí zvládne hocikto, možno aj všetky, aspoň mne sa to podarilo. No im raz nestačí, ale mne áno, v hlave sa mi točí a už ledva stojím na nohách, sadám si do piesku a vysvetľujem deťom, že som unavený a nevládzem.

Hneď sa tvorí koleso a všetky deti sú okolo mňa a začínajú ma skúmať. Skúšajú moje vlasy, keďže tie ich sú odlišné. Moje nechty, ktoré zisťujú, že odlišné nie sú, a tak ďalej a ďalej. Zrazu uvidia na mojich rukách žilky, ktoré je po toľkých „ližirách“ veľmi dobre vidno a začnú ich skúmať tiež: „prečo sú modré ?...“ Zrazu sa ich pozornosť upriami na niečo iné, ktosi objavil, že keď mi stisne rameno, tak sčervenie, všetci žasnú. Zrazu jeden z nich ma po ňom jemne udrie svojou malou rukou a vidí ako na chvíľu sčervenie. Smejeme sa a čudujeme sa tomu, aby som to správne vysvetlil, tak oni sa tomu čudujú a ja sa tomu smejem. Ale je to ako z ližirou, každý to chce vyskúšať a tak im to dovoľujem a zrazu ma všetci začnú „čapať“ po nohách, rukách ... Zo začiatku to je smiešne, ale postupne to radšej s bezpečnostných dôvodov radšej ukončujem aj keď to nie je také nebezpečné ako to môže znieť, veď sú to deti. Zrazu  len počujem: „Lukaš vamos“ čo znamená, že už ideme preč a oratórium pre dnešok končí, čo je z časti mojou záchranou. Lúčim sa s deckami a ideme späť do centra, ale s novými vedomosťami o mne. Cestou som uvažoval o mojej farebnosti a smial sa z toho.

O pár dní neskôr som sa ráno dozvedel, že pôjdeme na pláž. Nie všetci, ale len „šampióni“ ako nazývajú tých, ktorí boli celý mesiac, podľa hodnotenia správania a rôznych iných kritérií dobrí. Takže v podstate ten najlepší výber z centra. Dalo by sa písať veľa o tom celom výlete, napr. o tom ako sme šli autobusom po cestách, po ktorých by som nešiel ani autom.

Alebo o tom, ako sme chytali kraby, či o tom ako sme umývali riady v mori, ale o tom písať nechcem. Keď sme prišli tak tretiaci, si vzali na starosti prípravu obeda, čiže grilovanie.

Bolo pekné vidieť ich samostatnosť, a učitelia si mohli oddýchnuť tým pádom tiež. Zo začiatku tu nebolo ani stopy po slnku, ale to nebolo nič nové veď za celý čas čo som v Angole tak som slnko videl len raz začas, a to bolo na odtieni mojej kože aj vidno.

Väčšinou je tu zamračené, ale vďaka tomu je tu príjemná teplota. No po pár hodinách sa slnko ukázalo a tak som si ľahol na pláž a trošku si ho užíval, ale asi až príliš. Do Kala-Kala sme sa s Leonardom (môj spolu-dobrovoľník z talianska) vrátili „spečený“ pekne do červena. Chlapci to viac krát nevydržali a smiali sa z nás. „Tu es vermelho como tomate“ - si červený ako paradajka. A my sme sa smiali s nimi. Mohol som si uvedomiť ďalšiu moju farebnú stránku a postupne som si pripadal ako chameleón.

Po tejto mojej ďalšej skúsenosti som si spomenul na to, že my bieli voláme ostatné rasy a hlavne černochov farební, no teraz som si mohol na vlastnej koži a to doslovne vyskúšať, kto je naozaj farebný. Hneď mi napadla jedna myšlienka, s ktorou som sa stretol ešte na mojej základnej škole. Bola to akási kampaň proti rasizmu, ktorá prebrala nápad z jedného vtipu, a tak bola vtipná ale výstižná. Bol na nej černoch a beloch. Beloch povedal černochovi, že je farebný a ten sa zasmial a opýtal sa: „ My čierni sme farební? „ a potom hneď začal ukazovať belochovi rôzne príklady toho kto je skutočne farebný. „Ja keď sa narodím, som čierny. Keď sa zobudím, som čierny. Keď sa opálim, som čierny. Keď mi je zima alebo horúco som čierny. Keď mi je zle tak som čierny a čierny aj zomriem. No ty, keď sa narodíš, alebo zobudíš si ružový. Keď sa opáliš, si červený a potom hnedý. Keď ti je zima si modrý. Keď ti je zle, si zelený a keď si chorý si žltý. Keď máš modriny, alebo nemôžeš dýchať tak si fialový. Keď sa zlostíš si červený, a až keď zomrieš si konečne biely. A ty máš tu drzosť nazývať má farebným?“

Nejde mi o to aby som teraz niekoho napomínal z rasizmu, alebo iných zlých vecí. Skôr chcem aby sme sa pozerali na svet očami detí, a videli radosť v každej maličkosti. Aby sme prijali to, že sme farební, i keď každý inak. A vlastne možno ani nejde tak o o vonkajšiu farebnosť ako o tú vnútornú. Každý z nás je iný, odlišný = jedinečný a nenahraditeľný. Tak nebojme sa byť farebný.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?