Dobrovoľnícky kolobeh

Autor: Lukáš ogi Ogurčák | 12.7.2016 o 14:32 | Karma článku: 6,32 | Prečítané:  2217x

Dobrovoľnícky kolobeh, to je niečo čo môže zakúsiť niekto, kto je na miestach, kde dobrovoľníci pracujú (sústavne).

 Ľudia sa striedajú, domáci majú možnosť spoznať množstvo ľudí (dobrovoľníkov) z celého sveta, ktorí sa stále menia, dobrovoľníci zas spoznávajú domácich a zopár iných dobrovoľníkov, ktorí sú práve v tom istom čase tiež na tom istom mieste, ale nakoniec sa s tým celým budú musieť rozlúčiť a tiež sa vymenia. Toto je dobrovoľnícky kolobeh, ktorého som sa stal súčasťou a posledné mesiace si ho stále viac a viac uvedomujem.

Prvýkrát som si ten kolobeh tak vážnejšie uvedomil v polovici marca, keď som sa musel rozlúčiť s prvým priateľom-dobrovoľníkom Antonom, ktorý skončil svoju misiu a vracal sa domov. Dovtedy som videl len viacero nových dobrovoľníkov, ktorí postupne prichádzali a tak vznikali nové priateľstva, no v tomto okamihu som si začal uvedomovať, že to bude aj opačne a príde aj čas rozlúčky. Vtedy som vážnejšie začal rozmýšľať nad mojim odchodom všetkým okolo toho, aj keď to bolo ešte ďaleko. Vďaka tomuto misijnému dobrovoľníctvu som získal mnoho priateľov a to medzi dobrovoľníkmi, ale aj domácimi, no príde čas odchodu, keď to tu budem musieť nechať.

Druhýkrát som si ten kolobeh a blížiaci sa odchod uvedomil v máji, keď sme mali spoločné týždňové stretnutie všetkých dobrovoľníkov v Angole. Bol to úžasný čas, plný priateľstva, no keď sme sa na konci pred odchodom do svojich dobrovoľníckych pôsobísk, v rôznych častiach Angoly lúčili. Tak sme si uvedomili, že niektorí sa musíme rozlúčiť už naozaj reálne, lebo do nášho odchodu sa už neuvidíme, keďže sme boli na opačných koncoch Angoly. Bolo to zvláštne, vedel som, že mám pred sebou ešte skoro 3 mesiace, no už som sa musel prvý krát lúčiť, bolo to smutné, a dosť ma to preniklo a to hlavne kvôli tomu, že s niektorými som sa lúčil pravdepodobne navždy, keďže boli z tak vzdialených kútov ako Argentína, či Brazília a pravdepodobnosť, že sa niekedy stretneme je tak malá. Bolo to fakt smutné a viacerí sme si uvedomili, že mnohých ľudí, ktorých mi ako dobrovoľníci stretneme na svojej misii už väčšinou nikdy v živote nestretneme aj keď to boli pekné priateľstvá. Slovko nikdy mi prinieslo na pár dní smútok, ale zároveň túžbu prežiť posledné dni čo najlepšie, a vážiť si každú chvíľu, pretože to môže byť ta posledná s tým konkrétnym  priateľom, či v tej zvláštnej kultúre a krajine. 

Môj rok v Angole sa pomaly blíži ku koncu, človek si začína uvedomovať viac vecí, myslí na návrat domov, na to čo ho doma čaká, kde všade pôjde, s kým všetkým sa stretne, čo všetko chce urobiť. Myslí ale taktiež na to všetko čo zažil tu za ten rok, koľkých úžasných ľudí spoznal, čo všetko sa naučil a čo všetko tu bude musieť zanechať. To všetko patrí k dobrovoľníctvu a jeho kolobehu, aj keď nie je to také ľahké. Pred rokom som zanechal všetko doma, ale s tým vedomím, že sa vrátim. No odtiaľ človek odchádza s iným pocitom a vedomím. A to tým, že neviem či sa sem niekedy vrátim a aj keby áno tak väčšina vecí a ľudí bude totálne iná, a nebudem tu poznať skoro nikoho. Ako iná ? Ako nebudem poznať ? No to preto, lebo ja ako dobrovoľník v Kala-Kala som s chlapcami, ktorí sú v centre 3 roky, a ak sa vrátim do Angoly po štyroch rokoch tak v centre síce budem poznať ešte väčšinu učiteľov, ale už nebudem poznať žiadneho zo žiakov, ktorí boli moji priatelia a zažili sme spolu 1 rok skoro 24hod denne, pretože tam už budú iný žiaci. Taktiež druhá skupina mojich priateľov a to dobrovoľníci bude tiež úplne iná, možno niekto z nich tu zostane dlhšie, alebo sa vráti a tak sa možno stretneme, ale s väčšinou už nie. Koho by som mohol ešte poznať sú kňazi-misionári, ktorí sa menia len málokedy, veď niektorí sú tu v Angole aj viac ako 25 rokov. Tí to zažívajú opačne, tí sa rozlúčili s rodinou s tým, že možno ju už nikdy neuvidia, stratili život pre iných, ale vďaka tomu ho našli, ich kolobeh je iný a možno zaujímavejší.

Ale vráťme sa späť k tomu, že odtiaľ budem odchádzať s iným pocitom a chápaním odchodu ako pred rokom. Vtedy mi ani nebolo veľmi smutno, lebo som vedel, že čoskoro som naspäť ako som to aj väčšine povedal pri rozlúčke. Smutno mi prišlo až keď som bol tu a uvedomil som si čo všetko som stratil – spoločenstvo, priateľov, rodinu, dobré jedlo, našu krásnu prírodu ... No teraz keď už som si zvykol zrazu viem, že sa budem musieť opäť lúčiť, no možno navždy (ako som už povedal). Je to úplne iné, úplne. Už teraz si uvedomujem mnoho vecí o ktoré, prídem a čo to bude potom keď sa vrátim a začnem si uvedomovať ďalšie a ďalšie. To zistím potom :)  No teraz si začínam všímať a vážiť mnoho vecí, chvíľ, maličkostí. Napr. prírodu, ktorá je iná, teplo v ktorom som prežil rok a zrazu sa budem musieť pripraviť aj na zimu, kultúru – ľudí kráčajúcich popri cestách, ženy s dieťaťom na chrbte a niečím na hlave, otvorenosť ľudí, portugalčinu, nezmyselné hádky – bitky chalanov v centre alebo len ich zábavky, deti, ktoré sa chcú stále hrať  ... 

Toto všetko mi bude chýbať, ale taký je kolobeh dobrovoľníctva, do ktorého som sa zapojil. Má krásne, ale aj smutné stránky, ale obe človeka niečo naučia :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?